info@cisarkarol.sk

Homília Mons. Stanislava Zvolenského pri inštalácií relikvie Karola I. Habsburského

Bratia a sestry,

v polovici júla roku 1918 navštívil náš katedrálny chrám Dóm sv. Martina rakúsko-uhorský cisár Karol I. Habsburský s manželkou Zitou. Bola to výnimočná udalosť, návšteva najvyššieho predstaviteľa svetskej moci vtedajšieho štátneho útvaru, Rakúsko-uhorskej monarchie.
V dnešný deň, po viac ako 93 rokoch, prichádza medzi nás slávnostným spôsobom už blahoslavený Karol I. Habsburský, ktorého blahorečil Svätý Otec blahoslavený Ján Pavol II. 3. októbra 2004. Je medzi nami relikvia, malá čiastka z jeho tela, ale na základe slov Pána Ježiša, že jeho Otec, „nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“ (porov. Lk 20,38), sme s blahoslaveným Karolom I. duchovne spojení na základe Božej moci.

V druhom čítaní z Listu svätého apoštola Pavla sme počuli, ako apoštol opisuje situáciu človeka, ľudskú slabosť a náklonnosť k hriechu. Náš osobný hriech je narušením vzťahu k Bohu, záťažou nášho svedomia, osobný hriech je aj prameňom, z ktorého pochádzajú všetky narušenia vzťahov medzi ľuďmi, v rodine, v spoločnosti, najväčším a najradikálnejším prejavom narušenia úcty medzi človekom a človekom je boj na život a na smrť, je násilie ohrozujúce životy, je to vojna, ale aj každé iné radikálne násilie, ktoré prežívame v modernej spoločnosti, od usmrtenia človeka, zabitie ľudského tela, ale aj zabitie dobrého mena pre celou spoločnosťou, morálna smrť.
Apoštol Pavol s bolesťou sa pýta: Kto nás oslobodí z tejto smrteľnej situácie, z tela smrti ? A odpovedá: Nech je Bohu vďaka skrze Ježiša Krista nášho Pána (porov. Rim 7,25) Pavol nachádza nádej v Ježišovi Kristovi, v jeho zmŕtvychvstaní, v sile Ducha Svätého.

V čase, kedy osobitne silným spôsobom trpeli ľudia počas prvej svetovej vojny, v čase, keď ľudia osobitným spôsobom prežívali smrteľné situácie, sa stal rakúskym cisárom a uhorským kráľom, hlavou Rakúsko – uhorskej monarchie, blahoslavený Karol I. Rakúsky, ktorý vo svojom živote aj podľa svätého apoštola Pavla žil nádej, že oslobodenie a záchrana je v Ježišovi Kristovi, v sile Božieho Ducha Svätého.

Zoznámme sa s jeho životom bližšie:
Blahoslavený Karol I., rakúsky cisár, uhorský kráľ, sa narodil 17. augusta 1887 na zámku Persenberg v Dolnom Rakúsku. Karol bol od detstva vychovávaný v katolíckom duchu.
Už od mladosti sa Karolov život vyznačoval veľkou láskou k Najsvätejšej sviatosti oltárnej a k Božskému Srdcu Ježišovmu. Všetky dôležité rozhodnutie hľadal v modlitbe.
Dňa 21. októbra 1911 sa Karol oženil s princeznou Zitou von Bourbon – Parma. Počas desaťročného šťastného manželstva im Boh požehnal osem detí. Karol svoju manželku veľmi miloval a ešte aj na smrteľnej posteli jej povedal: « Zita, nekonečne ťa milujem»!
Po zavraždení následníka trónu veľkovojvodu Františka Ferdinanda 28. júna 1914 sa Karol I. stal následníkom trónu. V priebehu 1. svetovej vojny po smrti cisára Františka Jozefa, 21. novembra 1916 sa Karol stal rakúskym cisárom. Za uhorského kráľa bol korunovaný 30. decembra 1916.
Aj túto svoju úlohu Karol videl ako nasledovanie Krista: V láske k národom, ktoré mu boli zverené, v starostlivosti o ne až po obetu vlastného života.
Bojoval vo vojne, ktorú nechcel, o ktorej sa s ním, hoci bol ako následník trónu druhým mužom v štáte, nikto neradil. Ako frontový veliteľ robil všetko pre to, aby vojna bola čo najmenej krutá, zakázal otravné plyny, zakázal zabíjanie vzdávajúcich sa nepriateľov – aj keď nebol dosť jedla a liekov, nariadil starostlivosť o vlastných a aj nepriateľských ranených vojakov.
Ako cisár sa úprimne snažil o uzatvorenie mieru, mieru bez vojnových ziskov. Nepodarilo sa mu to, ale urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby vo svojej krajine zmiernil následky vojny.
Chcel premeniť svoj štát – Rakúsko – Uhorsko na spoločný domov stredoeurópskych národov, preto pripravoval národnostnú a štátoprávnu reformu usporiadania ríše.
Keď sa Rakúsko – Uhorsko rozpadalo, odmietol použiť vojsko, aby nevyvolal veľmi pravdepodobnú občiansku vojnu. Nechcel, aby národy, postihnuté už aj tak ťažkými následkami svetovej vojny, prežili nové ešte väčšie utrpenia.
Keď zistil, že jeho osoba je prekážkou uzatvorenia mieru, vzdal sa výkonu vládnej moci, ale nevzdal sa trónu a postavenia hlavy štátu. To však stačilo – bol donútený odísť do exilu. Trónu sa vzdať nemohol, to by bolo v rozpore s jeho svedomím, kráľom bol z Božej milosti, nie z milosti parlamentu. Ale kráľa z Božej milosti nemôže právom žiadna ľudská moc zosadiť z trónu, ten sa môže trónu iba vzdať a to cisár a kráľ Karol I. neurobil.
Zomrel ako 35 ročný, 1. apríla 1922, v exile na následky ťažkých podmienok a zápalu pľúc. Jeho telo očakáva vzkriesenie mŕtvych v mariánskom pútnickom kostole Nossa Senhora do Monte (Našej Pani na Vrchu) v meste Funchal na portugalskom ostrove Madeira v Atlantickom oceáne.

Či je život pred Bohom – a tým aj pred konečným súdom dejín – úspešný, to nezávisí bezprostredne od pozemského úspechu. Inak by ani samotný Kristus nemohol byť pre nás príkladom. Kto pred všetkými nepriaznivými okolnosťami a s obmedzenými ľudskými silami snaží sa žiť podľa Božej vôle, jeho život je svätý a príkladný.
Nasledovať Kristov príklad v protivenstvách tohto sveta – to nepochybne prevyšuje ľudské schopnosti. Ale nie sme odkázaní len na naše sily, ale sme pozvaní, aby sme prijali Božiu pomoc a dôverovali Bohu aj navzdory logike násilia.

V našom svete hrozí, že sa bude šíriť pocit rezignácie pred nepokojmi a cynickým násilím. Má to zmysel proti tomu bojovať? Nevíťazia vždy len násilníci, ako si na to sťažuje žalmista? Je vôbec možný pokoj vo svete? Je to možné, aby európske národy žili spolu v slobode a vzájomnej úcte? Sme schopní vytvoriť pokoj aj len vo vlastnej rodine?

Život cisára Karola je povzbudivým príkladom viery. Jeho život chce dodať odvahy všetkým, ktorí sa cítia, že ich životné úlohy presahujú – a pozýva ich, aby svoje vlastné, aj keď obmedzené sily, využili pre pokoj, slobodu a láskavú zodpovednosť.

Stojí pred nami úloha, obnoviť ducha našej spoločnosti, obnoviť a oživiť aj dušu Európy v Kristovom Duchu, v Duchu Svätom. Opačné sily, ktoré sa pritom objavujú, ktoré nás stretajú, nás nesmú viesť k rezignácii, ale pozývajú nás, aby sme s ešte väčšou vážnosťou hľadali Božiu vôľu a aby sme sa rozhodovali a konali v dôvere v Boha.
Karol Rakúsky, ktorý žil v sile Ducha Svätého a ktorý svoj život obetoval za pokojné spolužitie národov, je pre nás povzbudzujúcim príkladom a duchovným ochrancom.

J. E. Mons. Stanislav Zvolenský
bratislavský arcibiskup – metropolita