Karol I.

Karol I. (IV.), krátka biogfia

sa narodil 17. augusta 1887 na zámku Persenbeug v Dolnom Rakúsku. Bol prvorodeným synom arcivojvodu Otta Habsbursko-Lotrinského a saskej princeznej Márie Jozefy, jeho starým otcom bol arcivojvoda Karol Ľudovít, brat panovníka Františka Jozefa I. a jeho strýkom bol následník trónu František Ferdinand d´Este.

Po narodení mu bol pridelený titul arcivojvoda, ale nebol bezprostredným dedičom trónu, bol až piatym v poradí (korunný princ Rudolf, panovníkov brat Karol Ľudovít, František Ferdinand d´Este, Karolov otec Otto).

Od detstva bol vychovávaní v katolíckej viere a mal vrúcny vzťah k Eucharistii a Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Všetky svoje dôležité rozhodnutia hľadal v modlitbe. 21. októbra 1911 sa oženil s princeznou Zitou Bourbon-Parma, s ktorou mali 8 detí.

21. júna 1914 sa stal Karol následníkom atentátu na Františka Ferdinanda následníkom trónu a 21. novembra 1916 po smrti prastrýka Františka Jozefa sa stal rakúskym cisárom a 30. decembra 1916 bol korunovaný za apoštolského kráľa uhorského, to všetko sa udialo počas prvej svetovej vojny.

Nový panovník si stanovil za svoj hlavný cieľ – postarať sa o mier. Ako jediný z európskych politikov podporoval mierové úsilie pápeža Benedikta XV.

Aj napriek všetkému vynaloženému úsiliu jeho cieľ nebol naplnený, ale bol donútený opustiť svoju vlasť a odísť do exilu, najprv do Švajčiarska a potom na portugalský ostrov Madeira.

Tam býval so svojou rodinou v neprimeraných podmienkach, vo vlhkom dome bez elektriky, čo malo za následok zhoršenie jeho zdravotného stavu a smrti, zomrel 1. apríla 1922.

3. októbra 2004 ho sv. pápež Ján Pavol II. blahorečil a bolo to posledné blahorečenie v jeho službe.